Príbehy

Namiesto študentského života dno závislosti

Ku závislosti na automatoch som sa dostával postupne. Závislosť na hre ma pripravila o veľa krásnych vecí v mojom živote – o dobré vzdelanie, priateľku a dôveru v mojej rodine.

Už od mala ma lákala a bavila práca s drevom. Pravdepodobne preto, lebo môj otec bol drevár. Navrhovať a vyrábať nábytok v dielni ma veľmi bavilo. Preto som sa rozhodol, že sa vyučím za stolára. Bol som priemerným, nie príliš vzorným študentom. Prechádzať ročníky mi úplne stačilo. Najviac som si rozumel so spolužiakmi z vyšších ročníkov a v mojom predposlednom ročníku prišila na mňa úzkosť, že mi moji priatelia maturujú a odchádzajú zo školy. Veľmi ťažko som niesol predstavu, že odchádzajú, keďže s ostatnými spolužiakmi som si dobre nerozumel.

Tak som po týchto mojich úvahách začal hľadať útek v hre. Hrával som len karty a to len o nejaké haliere, no neskôr som sa dostal aj k samotným automatom. S chalanmi som začal húliť aj trávu. Keď to začalo byť intenzívne, všimli si moju zmenu správania už aj rodičia, ktorí ma priviedli k psychologičke. Ja som si však myslel svoje. Bol som presvedčený o tom, že psychologička nemá všetko v hlave v poriadku. Keď som však prestal fajčiť trávu, moji rodičia mi prestali v tejto veci venovať pozornosť a viac odo mňa nevyžadovali, aby som navštevoval psychologičku. O problémoch, ktoré som mal s automatmi, totiž ani netušili, vedeli len o hre s kartami.

Po maturite som bol prijatý na vysokú školu vo Zvolene. Robil som všetko pre to, aby som sa na tú školu dostal a aby som prechádzal ročníky. Počas vysokej školy som sa zamiloval do jedného dievčaťa. V druhom ročníku som sa znova vrátil k hre na automatoch. Mojej priateľke to na začiatku nevadilo. Keď som sa však začal dostávať do dlhov, začalo jej to byť nepríjemné. Moje dlhy zašli tak ďaleko, že som sa rozhodol prerušiť štúdium. Chcel som si nájsť prácu, aby som si mohol dokončiť školu a tiež vyplatiť dlhy. Pre náš vzťah to bol veľmi ťažký čas. Priateľku som mohol navštevovať len raz do mesiaca, keďže čas a nedostatok peňazí mi to nedovoľovali častejšie. V tom čase som stále hrával na automatoch. V jeden večer, keď ma premohli všetky myšlienky o tom, že nemôžem byť s priateľkou, že som v dlhoch, že na mňa rodičia tlačia, aby som si dal do poriadku život, som to nezvládol a prvýkrát som prehral na automatoch celú výplatu. O pár dní na to mi priateľka dala kopačky.

Vtedy to začalo mať rýchly spád. Začal som piť, hrať, vzal som si pôžičku, ktorú som celú prehral. Do školy som sa viac nevrátil. Problémy sa na mňa valili v práci, aj doma. Až neskôr som si konečne uvedomil, že takýto život nemôžem viesť. Môj život nemal cieľ, stratil som priateľov a rodina sa mi odcudzila. Tak som sa rozhodol pre liečenie. Ešte stále nie som z toho von, ale viem, že sa z toho chcem dostať.

foto: ilustračné

STOP hazardu v Bratislave

Chcem podpísať petíciu